Duchovné slovo

Drahí žiaci, rodičia, pedagogický zbor…

         Hovorí sa, že pre učiteľa je najhorší mesiac výučby práve posledný školský mesiac jún, kedy sa schyľuje ku koncu školského roka, a príchodom letných prázdnin sa žiakom dostáva nadpriemerná dávka endorfínov, hormónov šťastia. Azda aj z tohto dôvodu sú školské vyučovacie plány tak prispôsobené, že blížiacim sa príchodom leta sa učí čoraz menej a menej, a viac sa chodí na školské výlety, alebo sa vykonávajú iné vonkajšie aktivity. 

         Očakávanie na prázdniny preniká srdcia nielen žiakov ale aj učiteľov, kedy si azda všetci spájame letné prázdniny s dovolenkovým obdobím. Napriek tomu, že reálne ešte prázdniny nie sú, naše srdce sa už teraz raduje a napĺňa sa šťastím v očakávaní.

        Presne takto vyzerá aj kresťanská nádej a radosť Božieho dieťaťa. Napriek tomu, že sme ešte neobsiahli večnú radosť v nebi, tú večnú dovolenku a nekonečnú hostinu pred tvárou Boha, naše srdcia sú už teraz naplnené tou istou radosťou, ktorou sa budeme radovať v nebeskom kráľovstve. Pozývam ťa, drahý čitateľ, zamyslieť sa nad hodnotou nádeje, pozývam ťa zamyslieť sa nad všetkým, čo v skutočnosti prežívaš a dať tomu všetkému hlbší zmysel. Iba tak dokážeme vychutnávať chvíle, vône, chute, melódie a farby, ak tomu dávame hlbší rozmer. Nič na svete nie je samo o sebe. Krásy prírody, ktoré budeme obdivovať počas prázdnin, západy slnka na pláži, gastronomické ochutnávky miestnych kuchýň, všetky podnety pre naše zmysly nie sú sami o sebe, sú preto aby nám odovzdali zážitok, a aby sme tento zážitok povzniesli do výšin nášho ducha a použili ako kľúč k bráne nekonečna. Všetko dobré vychádza od Boha a k nemu sa všetko vracia. Neexistuje na svete dobro, ktoré by bolo iba samo pre seba. Charakteristikou dobra je to, že sa odovzdáva. Dokonca aj dobrý zážitok nie je na to, aby skončil v našich zmysloch, ale aby dozrieval a  formoval našu dušu.

         Koniec školského roka je teda výzvou pre nás všetkých, aby sme čo najlepšie využili dobrá, ktoré nám budú ponúknuté. Všetko dobro vychádza od Boha, a patrí sa, aby sme každým zážitkom ďakovali Bohu za jeho dobrotu. Najprv však musíme v pokore prijať to, že všetko dobré, čo prežívame je dar. Jedine v tejto pokore dokážeme naplno prežiť zážitky, a dokonca aj ten najvšednejší zážitok sa nám stane umeleckým dielom.

         Preto Ti prajem, drahý čitateľ, aby si svojim zážitkom dal úplne nový rozmer tým, že sa už tu a teraz budeš radovať z budúcej slávy nebeského kráľovstva, a všetko dobré, čo ťa stretne, budeš oslavovať s nekonečnou vďačnosťou Bohu – už tu a teraz.

Peter Manko, duchovný školy

Drahí žiaci, rodičia, pedagogický zbor…

         Hovorí sa, že pre učiteľa je najhorší mesiac výučby práve posledný školský mesiac jún, kedy sa schyľuje ku koncu školského roka, a príchodom letných prázdnin sa žiakom dostáva nadpriemerná dávka endorfínov, hormónov šťastia. Azda aj z tohto dôvodu sú školské vyučovacie plány tak prispôsobené, že blížiacim sa príchodom leta sa učí čoraz menej a menej, a viac sa chodí na školské výlety, alebo sa vykonávajú iné vonkajšie aktivity. 

         Očakávanie na prázdniny preniká srdcia nielen žiakov ale aj učiteľov, kedy si azda všetci spájame letné prázdniny s dovolenkovým obdobím. Napriek tomu, že reálne ešte prázdniny nie sú, naše srdce sa už teraz raduje a napĺňa sa šťastím v očakávaní.

        Presne takto vyzerá aj kresťanská nádej a radosť Božieho dieťaťa. Napriek tomu, že sme ešte neobsiahli večnú radosť v nebi, tú večnú dovolenku a nekonečnú hostinu pred tvárou Boha, naše srdcia sú už teraz naplnené tou istou radosťou, ktorou sa budeme radovať v nebeskom kráľovstve. Pozývam ťa, drahý čitateľ, zamyslieť sa nad hodnotou nádeje, pozývam ťa zamyslieť sa nad všetkým, čo v skutočnosti prežívaš a dať tomu všetkému hlbší zmysel. Iba tak dokážeme vychutnávať chvíle, vône, chute, melódie a farby, ak tomu dávame hlbší rozmer. Nič na svete nie je samo o sebe. Krásy prírody, ktoré budeme obdivovať počas prázdnin, západy slnka na pláži, gastronomické ochutnávky miestnych kuchýň, všetky podnety pre naše zmysly nie sú sami o sebe, sú preto aby nám odovzdali zážitok, a aby sme tento zážitok povzniesli do výšin nášho ducha a použili ako kľúč k bráne nekonečna. Všetko dobré vychádza od Boha a k nemu sa všetko vracia. Neexistuje na svete dobro, ktoré by bolo iba samo pre seba. Charakteristikou dobra je to, že sa odovzdáva. Dokonca aj dobrý zážitok nie je na to, aby skončil v našich zmysloch, ale aby dozrieval a  formoval našu dušu.

         Koniec školského roka je teda výzvou pre nás všetkých, aby sme čo najlepšie využili dobrá, ktoré nám budú ponúknuté. Všetko dobro vychádza od Boha, a patrí sa, aby sme každým zážitkom ďakovali Bohu za jeho dobrotu. Najprv však musíme v pokore prijať to, že všetko dobré, čo prežívame je dar. Jedine v tejto pokore dokážeme naplno prežiť zážitky, a dokonca aj ten najvšednejší zážitok sa nám stane umeleckým dielom.

         Preto Ti prajem, drahý čitateľ, aby si svojim zážitkom dal úplne nový rozmer tým, že sa už tu a teraz budeš radovať z budúcej slávy nebeského kráľovstva, a všetko dobré, čo ťa stretne, budeš oslavovať s nekonečnou vďačnosťou Bohu – už tu a teraz. Peter Manko, duchovný školy

Milí žiaci, rodičia, učitelia!

Pre mňa je azda najkrajším obdobím roka jar, kedy sa všetko prebúdza k životu. Po období zimy, kedy  je všetko zamrznuté a skrehnuté, tvrdé, tiché a bezfarebné, sa začnú ozývať prvé symfónie spevavých vtákov, ktoré sa rozvinú do veľkej miery práve na jar, akoby tým chceli naplno využiť svoj potenciál, ktorý bol cez zimu taký mŕtvy. Okrem týchto spevavých zázrakov prírody, dopĺňa atmosféru života aj vizuálna vernisáž rôznych farieb a tvarov v podobe rozkvitnutých rastlín a stromov. Táto óda na život sa presúva do nášho života a nenecháva nás to chladnými, ale spolu so snehom a ľadom mäknú a roztápajú sa aj naše srdcia. Dostávame novú nádej na život.

“Niet ho tu, vstal z mŕtvych” (Lk 24, 6). Veta plná nekonečnej nádeje, ktorá sa dostala do uší žien, ktoré prichádzajú pomazať zosnulé telo Ježiša Krista vzácnymi olejmi, ako v tých časoch bolo zvykom. Smutné a sklesnuté ženy, ktoré žialili nad stratou Krista si však ešte neuvedomovali, že všetky tie muky a smrť museli prísť, aby mohlo povstať niečo nové. Aby sa z pominuteľného stalo večné, aby sa zo smrti stal život, zo zimy nová jar, ale teraz už tá, nikdy nekončiaca.

Možno pod entuziazmom novej jari zabúdame na to, že všetko, čo teraz kvitne, muselo na jeseň odumrieť. Každé jedno vyklíčené zrnko trávy, pochádza z klasu, ktoré odumrelo a prinieslo úrodu. Je to kolobeh prírodných zákonitostí, a niekedy sa podobá aj nášmu životu. Často musíme “umrieť”, aby sme priniesli úrodu. Náš život je plný rozhodnutí o výbere našich obiet pre naše ciele. Úspešný športovec si musí veľa odriekať, aby dosiahol dobré výsledky. Talentovaný umelec tak isto, musí obetovať čas a svoje prostriedky na to, aby sa rozvíjal.

Správnou obetou môžeme získať veľa. Boh nám tou nekonečnou obetou – smrťou samého seba – získal večný život pre nás. V tejto obete sa skrýva všetka smrť, ktorá by inak číhala na nás. Kristus umrel, aby jeho úroda bola práve v nás. My sme tou úrodou, pre ktorú Kristus odumrel, aby sme mohli ďalej prinášať úrodu. Čiastočnú úrodu, ktorá však je súčasťou tej večnej, Kristovej úrody.

Prajem vám milí čitatelia, aby sme už nikdy podliehali skaze tmy a vnútorného mrazu, ktorý nám zatvrdzuje srdce, lebo Kristom sme získali večnú jar. Nech rozhodnutia našich obiet nesmerujú k veciam, ktoré nás duchovne ničia, lebo tak neprinesieme ovocie.

“Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?” (Lk 24, 5) To je otázka, ktorá predchádzala vyššie spomenutej citácii z Evanjelia, kedy spomínané ženy hľadali svoje životné naplnenie v temnotách hrobu. Naše skutočné naplnenie, sa nenachádza v zdanlivom lacnom šťastí, ktoré nachádzame na uliciach, ktoré je dopredu odsúdené do hrobu, ale v skutočnom zmŕtvychvstaní Krista.

Peter Manko, duchovný školy

            Doba, v ktorej žijeme je príznačná rozmanitosťou životov a osudov, subkultúr a trendov, bohatstva ale aj chudoby a biedy. Pre dnešného človeka je preto veľmi obtiažne sa vyznať v spleti tej rozmanitosti a pestrofarebnosti moderného sveta. Zvlášť pre mladých ľudí, ktorí hľadajú svoju identitu. Každý mladý chce niekam patriť, niekde zapadnúť. Okrem tejto rozmanitosti životných ciest sa kladie na dnešného človeka čím ďalej tým väčší tlak na zabepečenie živobytia seba a svojich rodín a udržania sa v dobrom spoločenskom statuse. Tlak fyzického, psychického, duševného alebo emočného rázu.

            Mohlo by sa zdať, že tradičné istoty už prestávajú byť istotami, zvlášť v tejto pandemickej dobe. V dobe rýchlych zmien, ktorá vyžaduje nadpriemernú schopnosť adaptácie a prispôsobovania sa, no taktiež aj pokory a trpezlivosti. Pri zhone každodenných dní a vírov povinností sa stáva, že sa vzdaľujeme od seba samých. Viac ako inokedy potrebujeme osobnú integritu, stíšenie sa, a nájdenie seba samých. Viac ako inokedy sa potrebujeme chytiť pevného bodu, bodu ktorý ostáva a pretrvá všetky doby, zároveň je súčasťou zbesilého kolotoča každodenného života a predsa je vysoko nad tým všetkým, tam kde ani čas nemá moc.

            Na svoje primičné obrázky som si zvolil motto jedného veľmi prísneho a kontemplatívneho mníšskeho rádu: “Crux stat, dum volvitur orbis”, v preklade z latinčiny “Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa točí”. Myslím, že toto motto je veľmi výstižné, zvlášť pre dnešný uponáhľaný svet. Nech pre každého z nás je Kristov Kríž miestom stretnutia. Stretnutia sa nielen so sebou samým ale aj s Bohom, ktorý preniká všetko a je nad všetkým, v ktorom je plnosť každého času. Kristus ako pevná skala pevne zakorenená do hlbín ľudskej existencie prenikajúca všetky kolobehy času a prevyšujúca dejiny v tých najťažších obdobiach ľudstva, nech je nám skutočným oporným bodom. Naša Cirkevná škola, ktorá je nositeľom Kristovho mena, nech ostáva takým pevným majákom uprostred búrlivých vôd dnešného sveta. Nech je garantom ľudskosti, morálnosti, a normálnosti ľudských konvencií vo výchove našich detí – našej budúcnosti a nádeje spoločnosti.

Peter Manko, duchovný školy

Milí žiaci, rodičia a učitelia!

Hoci baránok ako „veľkonočné zvieratko“ stále viac mizne z pultov našich obchodných domov, je to predsa len baránok, s ktorým už svätopisci v Starom zákone porovnávajú Pána Ježiša: „Ako baránka viedli ho na zabitie.“ (Iz 53,7) Boh vyzbrojil baránka už snáď v pohľade na túto skutočnosť mnohými prednostnými vlastnosťami.

Nasledujúca bájka s hlbokým významom nám môže pomôcť, aby sme práve vo veľkonočnom období napodobňovali Pána Ježiša a používali pravé zbrane; - nie tie, ktoré ničia, ale tie, ktoré budujú Kráľovstvo Lásky:

Keď Pán Boh stvoril svet, tešil sa zo všetkých svojich stvorení. Každý živý tvor mal svoje určenie a všetky stvorenia žili radostne. Len baránok ležal smutne pred Božím trónom a nedokázal sa tešiť s ostatnými stvoreniami. Pán Boh si všimol baránkov smútok a opýtal sa ho: „Čo ti chýba, že si taký smutný a ubitý?“ 

„Ach, Bože môj,“ odpovedal baránok s povzdychom, „ako sa môžem tešiť a radovať, keď som slabý a bezmocný? Prečo som taký iný medzi tvojimi stvoreniami? Prečo si mi nedal zbrane ako ostatným zvieratám, aby som sa mohol brániť? Ostatné zvieratá majú špicaté parohy a ostré pazúry, mocné choboty a jedovaté zuby, rýchle nohy a široké krídla. 

Ony všetci sa dokážu zachrániť, veď vedia liezť a utekať, lietať a ponárať sa, hrýzť a pichať. Ale ja! Ja som bezbranný v tomto veľkom svete a som vydaný napospas mojim nepriateľom.“ 

Pán Boh si vypočul sťažnosti baránka a dal mu za pravdu. „Dávam ti na výber,“ povedal Pán Boh. „Čo by si chcel? Pazúry, nechty, ostré zuby? Chcel by si parožie alebo chobot, krídla alebo plutvy? „Nie, Bože môj,“ odpovedal baránok, „veď také nebezpečné zbrane môžu druhých zraniť. Chcel by som ťa poprosiť o zbrane, ktorými dokážem zlo a nepriateľa naozaj poraziť.“ 

„Tvoja prosba,“ povedal Pán Boh „je správna. Preto ti ju rád splním. Dávam ti teda tie najlepšie zbrane, pomocou ktorých dokážeš všetko prekonať a premôcť.“ Pán Boh dal baránkovi svoje najlepšie dary: miernosť, odovzdanosť a trpezlivosť.

Keď nás druhí napadnú alebo zrania, tak máme všetci sklon reagovať asi takto: „Ako ty mne, tak aj ja tebe!“ Ale pre nás kresťanov by malo platiť: „Tak ako Boh mne, tak ja tebe!“ Pán Ježiš nám ukázal, že na svete nie je nič silnejšieho a víťaznejšieho ako láska, ktorá sa dáva.

Veľká noc je víťazstvom Božej milosrdnej lásky, najmocnejšej zbrane, ktorá uzdravuje všetky rany. Pravá veľkonočná radosť, ktorú pozná len kresťan, spočíva predovšetkým v tom, aby sme ako deti prijali Božie odpustenie a zmilovanie a verili, že Ježiš dá všetko do poriadku!

Túto milosť vyprosila apoštolom Panna Mária, Matka milosrdenstva. Nech aj nás naplní neotrasiteľne silnou dôverou.

Milí učitelia, rodičia a žiaci, bojujme spoločne so zbraňami Pána Ježiša – modlitbou a milosrdnou láskou. Potom aj my v zjednotení s Ježišovým víťazstvom dosiahneme mnohé víťazstvá.

Prajem Vám a vyprosujem milostiplnú Veľkú noc!

P. Tomáš Ján, duchovný školy

V dňoch Adventu určite častejšie rozjímame o tom, že Panna Mária sa ponáhľala k svojej príbuznej Alžbete „do istého judejského mesta v hornatom kraji“ (Lk 1,39b). Pohýnala ju k tomu láska, aby svojej príbuznej pomohla a priniesla jej Ježiša. Panna Mária dobre pochopila, že počala Vykupiteľa a má ho darovať ďalej, má ho dávať stále a všetkým.

Návšteva Panny Márie u Alžbety je obrazom Ježišovej návštevy na celom svete. Pán Ježiš sa chce dostať všade, túži, aby sme ho priniesli ku všetkým. Toto stretnutie poukazuje aj na to, že Pán Ježiš prišiel, aby nás oslobodil od hriechov; ako oslobodil Jána Krstiteľa od dedičného hriechu a aby celý svet obdaroval radosťou.

Pri návšteve Panny Márie u Alžbety sa síce Ježiško ešte nenarodil, no pre svätú Alžbetu to už boli  akoby Vianoce. S akou láskou a vďačnosťou počas týchto mesiacov, počas ktorých Panna Mária zostala u svojej príbuznej, obe budúce matky rozjímali o tajomstve príchodu Mesiáša.

V tomto adventnom období sa k nim chceme pripojiť aj my a nasledovať ich príklad: Počas práce, počas našich každodenných povinností, starostí či štúdia sa z času na čas myšlienkou a krátkou modlitbou upriamiť na Neho. Táto túžba po Pánovom príchode do nášho srdca je ako duchovné prijímanie. A to tieto adventné dni premení na intenzívny duchovný čas – a nás samých to premení tiež. A ako to konkrétne urobiť? Stačí, keď sa na chvíľu stíšime a v srdci povieme napr.: „Milujem Ťa, Pane Ježišu. Túžim po Tebe. Príď do môjho srdca. Amen.“

Týmto spôsobom, milí priatelia, chceme dovoliť Panne Márii, aby nás pripravila na príchod Božského Dieťaťa vo Svätú noc, aby v našich rodinách nastali skutočné Vianoce.

1. Tomáš Ján Libant, Opus J.S.S., duchovný školy

Kolegyne, kolegovia, milí žiaci !

Milosrdenstvo

        Za uplynulé dni, týždne sme mali možnosť počúvať, aký je nebeský Otec nesmierne dobrý, láskavý a milosrdný. Čítali sme napr. o márnotratnom synovi, o žene, ktorej Ježiš povedal: choď a viac nehreš a nakoniec o zmŕtvychvstaní. Všade v týchto situáciách Boh voči nám prejavil svoje veľké Milosrdenstvo. Dobre sa to počúva a isto  nás to aj teší, že Pán Boh je voči nám taký milosrdný. 

       V čom  spočíva Jeho milosrdenstvo, čo od nás očakáva?  Pán Boh od nás očakáva, aby sme aj my boli milosrdní, pretože nestačí  len vedieť, čo je milosrdenstvo, ale treba ho aj konať. Pre lepšie pochopenie  uvediem dva príbehy: Rodičia poslali svojho syna do rabínskej školy. Keď sa po roku vrátil, otec sa opýtal syna: „Čo si sa naučil? “ A syn mu odpovedal: „Naučil som sa, že Pán, miluje svoj izraelský národ.“ Otec mu povedal: „Ale to viem i bez rabínskej školy.“ „Áno, ty to vieš,“ odpovedal syn, „ale ja som sa to naučil.“ Aký je v tom rozdiel?

A druhý príbeh:  V autobuse je plno detí a prídu dvaja starší ľudia. Deti vedia, že je správne a slušné, aby uvoľnili miesto starším, dôchodcom, ale oni to neurobia. Informáciu majú, oni to vedia, ale nenaučili sa to. To je ten rozdiel. Vedia to, ale nenaučili sa, že to treba aj urobiť.

      Kolegyne, kolegovia, milí žiaci !

Urobme všetko preto, aby sme nezostali iba pri informácii, že viem, čo je to milosrdenstvo.

Kolegyne, kolegovia, milí žiaci ! Chcel by som sa s Vami podeliť o jednu  skúsenosť, ktorú som zažil minulý týždeň. Pozvali ma  na  stretnutie s vedením mesta. Toto pozvanie som prijal. Všetci viete, že na takéto stretnutie sa treba vhodne obliecť. Tak aj ja som si dal na tom záležať. Pekne som sa obliekol a obul. Keď  som sa obúval, všimol som si, že topánky nie sú  celkom čisté, a preto ich bolo potrebné ešte očistiť. A vtedy pri ich čistení som si  uvedomil jednu,  pre mňa zaujímavú vec.  Niekedy si dám viac záležať na tom, aby som vyzeral dobre pred ľuďmi,  ako na tom, aby som vyzeral dobre aj pred Pánom Bohom. Tým nechcem povedať to, že ľudí netreba mať v úcte,  pretože by to bolo popretie toho kresťanského príkazu „ miluj blížneho svojho“. No chcem tým povedať to, že by som sa mal viac pýtať seba samého, ako vyzerám pred  Pánom Bohom.  Prvé Božie prikázanie hovorí, že nebudeš mať iných bohov okrem mňa. Ja ich asi dosť často mám. Kolegyne, kolegovia, milí žiaci! A čo Vy? Ako ste Vy na tom !? Snažíte sa „ vyzerať“ dobre aj pred Pánom Bohom?   Mgr. M. Krupčiak, duchovný školy

Kolegyne, kolegovia, milí žiaci ! Tieto dni nás  ešte stále napĺňa radosť z Ježišovho zmŕtvychvstania. Ježiš sa zjavuje apoštolom a hovorí im o sebe, o Bohu. Svojou prítomnosťou medzi nimi potvrdzuje večný život, káže o zmysle života a jeho cieli. Vyzýva ich k tomu, aby aj oni po Jeho odchode robili to isté. Kázali, vydávali svedectvo o Bohu, o večnom živote.    Aj nás Ježiš vyzýva, aby sme vydávali svedectvo, kázali o zmysle a význame života a jeho cieli.  Ako na to? Jeden príbeh hovorí o tom, ako raz svätý František zobral so sebou svojho spolubrata, aby ho naučil kázať. Povedal mu, že pôjdu do mesta a tam bude tento brat na námestí kázať. Ako prechádzali mestom,  František mnohým ľuďom pomohol, podal ruku, porozprával sa s nimi. Takto so spolubratom prešli celé mesto. Za mestom sa ho jeho spolubrat prekvapene opýtal, že kedy bude kázať. Svätý František mu odpovedal, že už sme kázali, lebo každé naše gesto, naša pomoc alebo rozhovor s ľuďmi, s ktorými sme sa v tom meste stretli, bola  istá forma kázania o Bohu. Kolegyne, kolegovia, milí žiaci! Z tohto príbehu je vidieť, ako jednoducho sa dá kázať o Bohu. Preto porozmýšľajme aj my nad sebou, ako by sme mohli svojím životom vydávať svedectvo o Bohu.  Mgr. Marian Krupčiak, duchovný školy

Tento týždeň som sa zúčastnil  prednášky, ktorú mal jeden psychológ. Bol som zvedavý, o čom bude rozprávať, pretože som počul, že je veľmi obľúbeným medzi ľuďmi. Rozprával nám o číslach,  že sa z čísiel dá veľa zistiť, ďalej že sa musíme ešte veľakrát narodiť, aby sme boli lepšími. S niektorými myšlienkami sa dalo súhlasiť  a s niektorými nie. Napr. to, že sa znova narodíme, s tým sa nedá súhlasiť. Naša duša je nesmrteľná a je jedinečná, istý prototyp, čiže všetko sa začína u Pána Boha a všetko sa tam skončí. Celá jeho prednáška trvala 2,5 hod. Veľa jeho názorov z oblasti psychológie bolo odborne podaných, dobre vysvetlených, ale o mnohých názoroch spojených s duchovnom by sa dalo polemizovať.    No ale čo som týmto chcel povedať?  V dnešnom svete vzniká veľa nových náboženstiev, veľa názorov na pravdu, na manželstvo, na výchovu detí atď. Množstvo ľudí si nevie vybrať, čo je správne, ktorá cesta je správna, aký názor je dobrý. Ľudia si navzájom prestávajú veriť, prestávajú robiť, pretože si povedia, že to nemá význam. Štát si neplní svoje povinnosti.  Mladí ľudia sa prestávajú vzdelávať, pretože nemajú správne vzory. Všetci vidíme iba zlo, krádeže,  vraždy a je nám z toho zle. Ako z tohto „blata“ vyjsť?  „Kajajte sa a verte  Evanjeliu“  sme počuli na Popolcovú stredu. Áno. To je jedna z ciest.  Byť pokorný, no nie sprostý. S úctou žiť každý deň svojho života a ďakovať zaň. Mať svoj názor v zhode s Božím Slovom a veriť Božiemu Slovu znamená žiť Desatoro božích príkazov. Toto všetko  nám bude stačiť na to, aby sme žili ako čestní ľudia, tak pred svetom, ako aj pred Pánom Bohom.   Všetkým Vám prajem, aby ste robili iba dobré rozhodnutia. Mgr. Marian Krupčiak, duchovný školy

Pôst je obdobie, v ktorom si človek dobrovoľne úplne alebo čiastočne odriekne jedlo, alebo iné pôžitky. Pôstne obdobie sa v rímskokatolíckej cirkvi začína Popolcovou stredou a končí sa Veľkým piatkom. Do pôstnych dní sa v západnom obrade nerátajú nedele. Podľa pôstneho poriadku Rímskokatolíckej cirkvi sú dni prísneho pôstu predovšetkým Popolcová streda a Veľký piatok. Tieto dni sme povinní:

1. zdržiavať sa mäsitých pokrmov (je záväzný od 14. roku veku do konca života) (rodičia sa však majú starať, aby aj deti boli vychovávané k pravému zmyslu pokánia)
2. je dovolené iba raz za deň sa dosýta najesť (záväzný od 18. roku veku do začatia 60. roku veku)

• Prvá možnosť  -  zdržiavanie sa mäsitého pokrmu;

• Druhá možnosť - zrieknutie sa sladkostí, fajčenia, pitia alkoholu či televízie, koncertu, diskotéky, spoločenského programu, alebo inej zábavy...
• Tretia možnosť- vykonanie nejakého dobročinného skutku (pomoc starým, návšteva chorých, pomoc chudobným, biednym, postihnutým, trpiacim)
• Štvrtá možnosť - iný skutok sebazaprenia  čiže obety.
• Piata možnosť -  modlitba navyše, napr.  5 desiatkov svätého ruženca, krížová cesta, iná 15 minútová modlitba, alebo čítanie Biblie aspoň 15 minút.

1. pôst od zábavy na počítači, v mobile,
2. menej chatovania na sociálnych sieťach a viac osobných rozhovorov,
3. viac vďačnosti, trpezlivosti, ocenenia druhých, odpustenia, súcitu,
4. menej kritizovania, negativity, menej slov, ktoré očierňujú, špinia a zraňujú, nepriateľstva, zdeptanosti a beznádeje, neprajnosti a podozrievania, hnevu a pesimizmu, menej pýchy a viac pokory...

1. f. Mgr. Marián Krupčiak, duchovný školy

Kolegyne, kolegovia, milí žiaci !   V evanjeliu podľa  Marka (Mk 1,21-28) sa hovorí o tom, ako Ježiš vošiel do synagógy a učil. Učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.  To, čo učil aj žil a vedel, prečo to hovorí. Nebol iba nejakým mudrlantom, teoretikom,  ktorý rozpráva o niečom, čomu nerozumie. Ježiš nás učí ako byť praktikmi.  Praktik je človek, ktorý nevie odborne veci opísať, ale s uskutočnením nemá problém  na rozdiel od teoretika , ktorý vie veci odborne  opísať, vysvetliť, prečo je to tak, ale nevie ich naplno uskutočniť.  Ježiš viackrát o sebe povedal, že je cesta, pravda a život, a že cesta k Bohu Otcovi vedie cez neho. Koľkí sme ochotní po tejto ceste ísť?  A ako ?  Prakticky alebo iba teoreticky?     Nie vždy sa nám páčia Ježišove slová,  a preto často hovoríme:  čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Nechaj nás na pokoji! Nestaraj sa do nás!  Reagujeme takisto  ako ten nečistý duch v spomínanom evanjeliu. Dnes je na svete veľa ľudí opantaných zlým duchom, bránia sa a kričia, keď ich Ježiš osloví, keď cítia jeho moc . A často kričia aj jednoduchí kresťania,  keď im niekto pripomenie Desatoro. Svätý Pavol hovorí, že viera bez skutkov je mŕtva viera.  Ak by dnes medzi nás prišiel Ježiš, iste by nám na prvom mieste pripomínal našu lenivosť ku skutkom viery, o ktorej hovorí aj svätý Pavol.  Kolegyne, kolegovia, milí žiaci !  Blíži sa polročné vysvedčenie,  ktoré ohodnotí žiakov, ale aj nás učiteľov. Dostaneme hodnotenie z toho, či sme boli praktikmi alebo iba  teoretikmi. Mgr. Marian Krupčiak, duchovný školy